Taký obyčajný príbeh

Taký obyčajný príbeh

Bol piatok, pomaly sa blížil čas obeda. Sedela som za počítačom a spracovávala údaje, z okna mi prúdil svieži jarný vzduch. Po nejakej chvíli som zaregistrovala, ako sa vonku mračí a ochladilo sa. Podišla som k oknu a sledovala neustály pohyb áut a ľudí na neďalekom parkovisku pri veľkom nákupnom centre. Jedna staršia pani s paličkou a veľkou nákupnou taškou stála na prechode pre chodcov a čakala, kým prejdú autá, aby mohla prejsť na druhú stranu. Prestala som si ju všímať a obzerala som si oblohu, dumajúc, či bude pršať alebo nie. Chcela som sa vrátiť k stolu, ale jedným očkom som zbadala, že tá pani ešte stále stojí na tom istom mieste a bezradne sa obzerá okolo. Autá už dávno prešli a ona mohla prejsť na druhú stranu, ale aj napriek tomu tam stála ďalej a akoby na niekoho čakala. Pomyslela som si, že zrejme čaká na manžela alebo syna, ktorý ju tam vyzdvihne autom a odvezie domov. Začalo mi to však vŕtať v hlave, prečo na nich nečaká na parkovisku ale pri frekventovanom výjazde? Sledovala som, čo sa bude diať, či ju naozaj niekto vyzdvihne a po chvíli mi to došlo. Nikto po ňu nemá prísť, tá stará pani dúfa, že jej zastane nejaký dobrodinec a odvezie ju domov… Pár metrov za ňou, na parkovisku, k jednému z áut prišla s nákupným vozíkom mladá žena a začala vykladať nákup do svojho auta. Spozorovala ju aj stará pani a pomalým krokom, opierajúc sa jednou rukou o paličku a druhou rukou držiac veľkú tašku s nákupom, sa blížila k žene. Tá si ju vôbec nevšímala, až kým  pani nestála pri nej a len podľa  gestikulácie som si domyslela, že ju prosí o odvoz. Mladá žena jej takmer nevenovala pozornosť, nesúhlasne pokrútila hlavou, nasadla do auta a odišla. Vtedy mi vyhŕkli slzy od hnevu a ľútosti nad bezohľadnosťou tej mladej ženy a bezmocne som sledovala, aký osud čaká na pani s paličkou. Tá znovu zobrala tašku a vrátila sa späť na kraj cesty. Paličku si preložila do druhej ruky a kývala na prechádzajúce autá, aby jej zastali. Cez čelné sklá áut som sledovala zamračené tváre šoférov a nesúhlasné kývanie rukou, že jej nezastanú, poniektorí si pani nevšímali vôbec a prefrčali bez záujmu okolo nej. Znovu sa mi oči zahmlili slzami a premýšľala som, či tento smutný príbeh bude mať aj dobrý koniec. Našťastie to asi ešte s nami ľuďmi nie je až také zlé, po pár minútach totiž pri pani s paličkou zastal ochotný šofér, ktorý ju zobral do auta a odviezol domov. Napriek tomu ostal vo mne trochu smutný pocit, tá pani totiž nie je jediný človek, ktorý potreboval našu pomoc, možno o pár rokov alebo už zajtra budeme v núdzi my sami, nájde sa niekto, kto nám podá záchranný pás?